Prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc. (1933-2015)

Rozlúčka

Náhly odchod toho najbližšieho otrasie človekom až do najhlbšieho vnútra. Spálená krajina, existenciálne prázdno, bezvýchodiskovosť. Márnosť nad márnosť. Tak teda toto je cieľom všetkých tých plánov, snažení, radostných odriekaní? Prach si a v prach sa obrátiš. Ale predsa tá teplá ruka, ktorá hladila, objímala, pomáhala a mávala nám dovidenia nebola prachom, bola to hmotná bytosť, s ktorou sme si rozumeli, na ktorú sme sa tešili, ktorú sme milovali a od ktorej sme sa veľa naučili.

Profesor Ivan Štúr sa narodil pred osemdesiatimi dvomi rokmi v Prahe, celý svoj život prežil v Bratislave. Pochádzal zo známej slovenskej rodiny, ktorá výrazne prispela k duchovnej obrode slovenskej spoločnosti a k upevneniu česko - slovenskej vzájomnosti. Jeho matka , lekárka Božena Kuklová - Štúrová bola prvou profesorkou lekárstva v predvojnovej Československej republike. Otca Svätopluka Štúra, profesora filozofie trikrát vyhodili z Univerzity Komenského , prvýkrát v roku 1939, keď nastúpil fašizmus, Potom druhýkrát, keď nastúpil komunizmus a otec nebol ochotný spolupracovať s nimi. V roku 1968 mohol znovu prednášať, ale po roku ho opäť vyhodili. Rodina Ivana hlboko citovo a vzdelanostne napĺňala. Rád spomínal na večerné filozofické semináre s otcom, ktorý mu nosil básne a upozorňoval na obzvlášť výstižné verše. Mal dve sestry, Božica bola prekladateľkou (slovenčinárkou), Alenka lekárkou.

Najprv vyštudoval telovýchovu na Pedagogickej fakulte v Olomouci (1956), pretože na Slovensku mal s prijatím na vysokú školu. Sedem rokov učil telocvik na strednej hospodárskej škole v Bratislave a popritom externe vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1960), kde aj pôsobil. Pre svoje nekompromisné postoje k okupácii Československa v roku 1968, keď prehlásil: "že vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie považuje za zbytočný, unáhlený a väčšinou obyvateľstva nečakaný", bol prinútený vzdať sa svojho miesta za vysokoškolskou katedrou. Jeho publikácia o diferenciálnej psychológii, vyvolala v sedemdesiatich rokoch ostrú polemiku a prudkú odmietavú reakciu z radov normalizátorov spoločenských vied. Nepriazeň mocných však nikdy nezlomila jeho presvedčenie o potrebe pravdy a spravodlivosti ako nevyhnutnej podmienky slobodného rozvoja človeka. Aj potom sa dlhodobo občiansky angažoval, o čom okrem iného svedčí aj autorská účasť na kultovej ochranárskej publikácii Bratislava/nahlas. Bol milovníkom prírody a prírode blízkych športov - v prvom rade vodáctva. Na Dunaji a jeho ramenách bol doslova legendou, avšak zároveň patril k zanieteným vyznávačom turistiky a bežiek, hrával basketbal, aj volejbal.

Po období normalizácie viac ako 26 rokov pôsobil na niekdajšej klinike na Bezručovej ulici v Bratislave ako detský psychológ, čo považoval za najaktívnejšie a profesionálne najšťastnejšie obdobie svojho života. Dostal sa na pediatrickú kliniku k pánu primárovi Krakovi, kde sa mu s lekármi veľmi dobre spolupracovalo. Povedal im: "Vy sa starajte o životy tých detí a ja sa postarám o ich šťastie." Po zrušení Bezručovej ešte štyri roky pôsobil na detskej klinike na Kramároch. V roku 1990 až 1995 sa stal predsedom Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku a zároveň začal prednášať na FF UK. V roku 1999 bol hlavným odborníkom MZ SR pre klinickú psychológiu. Neskôr prednášal aj na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Bol autorom viacerých odborných i populárno-vedeckých kníh, prispieval do mnohých časopisov, podieľal sa aj na založení Ligy za duševné zdravie. Bol významným predstaviteľ Hnutia československého porozumenia a predovšetkým neúnavný propagátor humanizácie a dobrých vzťahov medzi oboma národmi.

Sám sa považoval za Čechoslováka.

Napísal knihy Problémy rodiny a školskej výchovy, Dieťa a príroda, Základy diferenciálnej psychológie II, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia, Rozhovory o dospievaní, Metamorfózy života, Podoby života. Vyšla mu poetická kniha O láske a neláske. Jeho posledná kniha Kto chce žiť, nech sa kýve, predstavuje jeho názory na výchovu, život, vzťahy medzi mužmi a ženami i rodičmi a deťmi, kde okrem iného zdôrazňuje: "Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Keď si sťažujem na vlastné deti, tak si vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil." Za základ dobrej výchovy nepovažoval potláčanie zlých vlastností, ale podporovanie tých dobrých. Nemôžeš urobiť človeka lepším inak, než zvyškom toho dobrého v ňom - to je citát od Kanta, ktorý mal kedysi vyvesený v ambulancii na Bezručovej ulici. Ako odporca "čiarkovacej" psychológie založenej na testoch a dotazníkoch volil individuálny prístup ku každému osudu a podporoval aktívny postoj k životu. Staval na rozhovore, humore a schopnosti poučiť sa z ťažkostí.

Často citoval z diela Ľudovíta Štúra. "Márna je národná samoľúbosť",. My by sme sa mali snažiť o niečo vyššie. Zmyslom nášho pobytu na tomto svete by malo byť prežiť pekný život. Je to fráza a každý má o tom vlastnú predstavu, ale zmyslom pekného života je vlastne smerom k sebe, to čo máme dané v génoch, rozvíjať kultivovať seba, spolupracovať a pomáhať druhým ľuďom a šetriť životné prostredie. Život by mal spočívať ako každá monumentálna stavba na viacerých stĺpoch . Ivan ich mál päť. Ľudia - práca a štúdium - umenie - príroda - šport. Najcennejším na človeku je podľa neho kritický rozum, schopnosť pozrieť sa na veci bez predsudku a netendečne, tak trocha z nadhľadu momentálnej situácie. Neprikloniť sa k silnejším ani mocnejším, zostať sám sebou. A večne hľadať argumenty i protiargumenty k svojmu názoru.

Svoj záujem o poéziu vnímal priam ako logickú súčasť svojho záujmu o deti. Skutočnosť poznávajú básnici a detí, citoval. Citáty mal naporúdzi pri každej téme. Vďaka svojej obdivuhodnej pamäti dokázal citovať úryvky z básni slovenských i českých autorov, z prekladov, ba aj z orginálov svetových diel. Keď sa mu čosi z prečítaného zapáčilo, zapamätal si to.

Nerád cestoval do cudziny. Od malička bol očarený mestom na kedysi tak čistej rieke, na úpätí kedysi tak čistých lesov. Ako povedal, stále je tu pre mňa toľko podnetov, že som sa neodhodlal blúdiť svetom. Bratislava je krásne mesto. Je tu Dunaj aj hory. A potom kultúra, divadla, koncerty, ktoré tak rád navštevoval.

Odkedy profesor Štúr neprednášal, naplno sa venoval svojím obľúbeným činnostiam. Literatúre, najmä poézii, ale popritom aj športu. Chodil do lodenice Dunajklub Kamzík , kde mal svoje lode - pinatu, kanoe a iné....Do posledných chvíľ si s priateľkou Jankou užíval krásu Dunaja a slovenských hôr. Lodenica bola jeho druhým domovom, mal tam veľa kamarátov, ktorých si nesmierne vážil a s ktorými rád polemizoval.

Mal troch synov ako králi v rozprávkach Rasťa, Martina a Janka. V novembri minulého roku prišla strašná rana, keď najmladší Janko v 36 rokoch náhle zomrel, čo ho hlboko zasiahlo. Tešil sa, že všetci traja milujú deti a vedia to s nimi. Dobrý príklad rodiča jednoducho patrí k výchovným prostriedkom, ktoré nezlyhávajú.

Miloval svojich vnukov Ivorka, Miušku, Samka. Hovoril: "Tí, ktorí prichádzajú po nás sme vlastne my, opäť svieži a plní odhodlania. Ako keď sa rozlúči starý rok s novým, ako keď mladý deň vystrieda ten dohasnutý. Čas beží v slnečných aj daždivých dňoch, v tmavých nociach, v radostných i v beznádejných chvíľach. Individuálny človek opustí lodičku, ale nové ruky sa chytajú kormidla. Až doznie ten najväčší smútok, ľudia sa vracajú. Prídu v spomienke, poradia, niekedy pochvália, niekedy pripomenú načo sme v živote zabudli."

Navždy ostane v našich srdciach! Česť jeho pamiatke!